reklama

Ako to všetko začalo - príchod

Dlho som rozmýšľala, či vôbec má zmysel písať o starých zážitkoch z miest, ktoré už niekoľko mesiacov po mojej návšteve mohli vyzerať úplne inak. Isté čínske mesto na juhu, ktoré bolo v mojich očiach synonymom prispatej diery žijúcej len z krásy okolitých hôr, sa o niekoľko rokov po mojej návšteve pýšilo pulzujúcim centrom, špinavé uličky v centre Pekingu zhltli anonymné budovy a na mieste, kde sa kľukatili živé a chaotické chatrče, vznikla nová pešia zóna, tentoraz v starom štýle. Mnohé pekinské umelecké komunity dávno zanikli, ale jedna štvrť, ktorá kedysi vznikla v starej továrni na zbrane a o ktorej zbúraní sa veľmi dlho a veľmi hlasno hovorilo ešte keď som tam po prvýkrát navštívila malú súkromnú  galériu, ktorej práve to provizórium dodávalo neurčitú arómu, sa teraz dostala do výberu medzi uznávané turistické destinácie Pekingu, dokonca ju prezentovali aj na elektronických pútačoch v hoteli, kde som bola naposledy ubytovaná a je len otázka času, kedy prenikne do známych turistických príručiek – ak tam už o nej nepíšu... Vlastne vtedy som si uvedomila, že má zmysel písať, aká bola Čína predtým, aká je dnes, s vedomím, že zajtra je všetko inak.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Výroba vajíčkovej omelety čchien-ping
Výroba vajíčkovej omelety čchien-ping (zdroj: Daniela Zhang Cziráková)

Ak sa vyberiete niekam ďaleko alebo ak strávite dlhší čas mimo miesta, ktoré nazývate domov, zmení vás to, bez ohľadu na miesto pobytu. Ak vás osud zaveje do krajiny, ako je Čína, zmena je nevyhnutná. Pamätám sa, že krátko po návrate sa mi kamarátka smiala, pretože kedykoľvek mi položila otázku, ktorá začínala slovami: Majú v Číne... , skoro vždy som jej odpovedala rovnako: áno, ale iné. Hoci som študovala čínštinu a náš učiteľ hovorovej čínštiny bol Číňan, ktorý o Číne veľa rozprával, nedokázala som si vybaviť obraz tejto krajiny. Možno aj preto, že skúsenosti všetkých ľudí, ktorí tam boli, si skoro vždy protirečili. Teraz už viem, že každý z nich mal svojím spôsobom pravdu, že existujú nespočetné, vzájomne si protirečiace pohľady na tú istú vec a všetky môžu byť čiastkami jednej veľkej mozaiky ovplyvnenej ešte aj plynutím času, že ja sama bývam pri každej návšteve prekvapená, čo všetko sa zmenilo, alebo naopak, čo sa nezmenilo. Preto je úplne každá moja cesta do Číny tak trochu cestou do neznáma.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Počas mojej prvej cesty som bola natoľko rozrušená, že som nedokázala zaspať, ospalo som sledovala filmy, ktoré mi splývali do nejasnej masy informácií. Po vystúpení z lietadla nás čakali ľudia zo študijného oddelenia s obrovským nápisom, ktorý nás zachránil pred dlhým blúdením a bezpečne nás dopravili do obrovského univerzitného areálu, vlastne malého sveta s knižnicou, obchodíkmi (hlavne kníhkupectvami), reštauráciami, niekoľkými študentskými jedálňami, kde sa dá, ako som veľmi skoro zistila, zablúdiť rovnako kvalitne a dokonale ako na hociktorom medzinárodnom letisku. V polospánku som sa pozerala z okna mikrobusu, videla som bicykle, kone, somáre, rikše najrozličnejších tvarov a druhov, staré taxíky, čierne limuzíny, všetko sa pomaly šinulo v saunovo dusnom ovzduší....

SkryťVypnúť reklamu
reklama

***

Pekinské letisko dnes je väčšie ako širšie centrum Bratislavy, premávajú tam vlaky, autobusy, výťahy, pohyblivé schody a plošiny, ktoré nahlas a dvojjazyčne (čínsky a anglicky) upozorňujú na to, že si máme dávať pozor a hľadieť pod nohy. V Číne sú pre mňa slovné komentáre rôznych strojov a verejných automatov niečím v podvedomí už dávno očakávaným, veď ešte aj ten pamätný mikrobus, ktorým sme sa vtedy po prvýkrát viezli, pri cúvaní nahlas upozorňoval široké okolie: „Auto cúva, prosím, dávajte si pozor!", ale keď sa mi asi pred mesiacom u nás doma prihovoril parkovací automat pred obchodom v ľubozvučnej slovenčine, skoro som nadskočila od prekvapenia. A ak ma pri prvom kontakte s čínskou pôdou mimovoľne napadlo, že som sa vrátila v čase o pár desaťročí dozadu, veď kedy kto už videl v Bratislave na ulici ťažného somára, futuristická architektúra novej budovy pekinského letiska vyvoláva vo mne asociácie na let do vesmíru - pravda, to by tam nesmeli byť starostlivo vyleštené kópie starobylých trojnožiek vyrobených 3000 rokov pred naším letopočtom, gýčovito kolorované fotografie čínskeho múru, ani nespočetné reklamy na kozmetiku známych svetových značiek s čínskymi modelkami s čiernymi vlasmi a až neprirodzene bledou pokožkou. Nápisy v letiskovej hale vítajú návštevníkov v mnohých jazykoch, len slovenčina tam zatiaľ chýba. Zábavný je fakt, že každý z vítajúcich nápisov vraví niečo iné, každému cudzincovi sa prihovárajú v jeho vlastnom jazyku inými slovami. Na diaľnici sa rútia automobily najrôznejších svetových značiek a veku, od čerstvých modelov až po veteránov z takých 70. rokov minulého storočia. Somáre a rikše zhltol čas, alebo sa zatúlali do odľahlejších kútov Číny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

***

Po asi dvojhodinovej jazde mikrobusom sme sa dostali na miesto nášho ročného pobytu, do najstaršej a najslávnejšej čínskej univerzity. Areál Pekinskej univerzity nám pripomínal park, no nie ten s pestovaným trávnikom a dokonale ostrihanými stromčekami, ale skôr záhradu, ktorej majiteľ pred pár rokmi odišiel a ponechal ju svojmu osudu, alebo sa tam občas objaví, no skoro nič nerobí. Záhrada tak akýmsi tajomným riadením osudu spustla do divokej krásy. Kedysi sa na pôde terajšej univerzity nachádzali dvory, v ktorých bývala obľúbená cisárova konkubína, po ktorej tam asi zostala tá parková úprava - umelé jazierko s názvom Bezmenné, malá pagóda pri jazierku, ktorá vraj pôvodne slúžila ako vodojem, zopár umne naaranžovaných skál... Do toho neskôr pribudli učebne v starom štýle (počas nášho pobytu ešte bez zbytočností modernej doby, ako sú radiátory či fungujúca klimatizácia), bližšie neurčený počet budov v modernejšom štýle, veľká knižnica, kde som svojho času našla aj niekoľko čísiel Romboidu a Slovenských pohľadov, lavičky, športoviská, malé reštaurácie, dokonca zo dve kaviarne, kde vtedy predávali presladenú tmavú tekutinu, ktorej nevedno prečo hovorili káva, už spomínané jedálne, kníhkupectvá a obchodík so zmiešaným tovarom, skrátka mesto v meste, z ktorého študent teoreticky nemusí po celý školský rok ani vystrčiť nos. Pokiaľ si, pravda, nepotrebuje kúpiť bicykel. Naše prvé kroky po príchode smerovali niekam neurčito pešo do terénu, snažili sme sa nájsť zmenáreň, čo vtedy nebolo také jednoduché, alebo vlastne, bolo to celkom jednoduché, len pešo tam bolo trochu ďaleko. Číňania majú skrátka iné predstavy o vzdialenostiach, nedávno som sa spýtala jedného čínskeho známeho v centre Viedne, ako ďaleko je to do Shopping City Süd a jeho odpoveď bola príznačne čínska: no, pešo je to trochu ďaleko, ale autom si tam raz-dva.... Tak sme sa vtedy vydali po ceste s hmlistou a optimistickou informáciou, že je to tamto kúsok. Keď sme aj po dobrej polhodine rezkej chôdze dostávali stále tú istú optimistickú odpoveď, že je to už len tuto kúsok, stratila som trpezlivosť, nabrala odvahu, zoštylizovala si v hlave zopár jednoduchých viet a vošla som do prvej banky so slovami, že si potrebujem zameniť doláre. Po chvíľke zmätenej diskusie mi pani pri priehradke povedala niečo v tom zmysle, že sa to nedá a vlastne ani nesmie, že podľa správnosti by som mala ísť do hotela, kde je oficiálna zmenáreň a ktorý je len tuto kúsok, ale keďže vidí, že som cudzinka a nevyznám sa tu, ona mi pomôže a zamení, koľko budem potrebovať. Tak som si zmenila tú najmenšiu bankovku, správne tušiac, že kurz dolára bol v tej chvíli prispôsobený mojej unavenej tvári a mizernej znalosti jazyka i okolia. Potom som sa oddelila od skupinky spolužiakov a hrdo som odklusala naspäť do školy, cestou si kúpiac porcelánovú šálku na čaj a čaj, aby som nemusela piť horúcu vodu z hrdzavého vrchnáku starej erárnej termosky, ako sa mi to stalo pred pár hodinami, len krátko po zobudení. Voda z vodovodu nebola pitná, vriaca voda z bojleru sa zasa nedala piť priamo z kohútika, tak som v nej niekoľkokrát opláchla ten hrdzavý vrchnák a riskla to. Spolužiaci sa mi po návrate pochválili, že keď som ich opustila, išli ešte ďalej a po necelej hodine sa dostali do toho hotela, kde si konečne zamenili peniaze. Už sa nepamätám, či sa vrátili pešo, alebo sa odvážili riskovať zablúdenie a nastúpiť do hrkotajúceho autobusu. A veľmi skoro na to sme si všetci kúpili nové, vlastne pardón, staré bicykle.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Už po prvých dňoch sme si všimli, že vzdialenosti v Pekingu ani v našom študentskom mestečku neboli šité na bosé nohy - všetci jazdili na bicykloch. Zistili sme si od zahraničných kolegov, kde sa dajú kúpiť bicykle a najprv sme zamierili do miestneho obchodného centra. Keď sme sa už-už chystali zaplatiť za novučičké bicykle, ktosi z nás si spomenul na radu, že nemáme kupovať nové, ale radšej si zájsť na trh a kúpiť si ojazdené bicykle. Myslím, že nám tú ideu mohol pripomenúť aj niektorý z predavačov, veď obchod bol vtedy ešte štátny a jemu bolo srdečne jedno, či ich kúpime u nich alebo kúsok ďalej, hoci podľa vtedajšej mienky sme si ako bohatí cudzinci naozaj mohli kúpiť tie nové... trh bol nádherne chaotický, po chvíľke hľadania sme sa dopátrali, kde majú tie staré bicykle. Kde nič, tu nič, zrazu odkiaľsi vytiahli niečo, čo možno kedysi bicyklom bolo, ale už dávno sa na tom nedalo jazdiť. Poznamenala som, trochu nerozvážne, že taký šrot nechceme a oni po chvíli vytiahli jeden naozaj krásny bicykel. Previezla som sa na ňom, bol fantastický, ale cena atakovala tie nové v obchode. Ale toto je Letiaci holub, to je iná kvalita, tie nové sú v porovnaní s ním obyčajné šmejdy, argumentovali šikovní obchodníci. Keď som sklamaná zliezla z bicykla a chystala sa odísť, jeho cena zázračne klesla na polovicu, potom ešte trochu... tak som ho kúpila. Moje spolužiačky mi ho pochvaľovali, aj predavači poznamenali, že taký krásny už nemajú... keď tu zrazu vytiahli ďalšie dva, trochu škaredšie, no o poznanie lacnejšie... nakoniec si kúpil bicykel aj náš jediný chlap, ktorý bol taký vysoký, že spočiatku si ho predavači len uveličene prezerali a pochvalne prehlasovali, že nebudú mať taký, ktorý by sa mu hodil... mali, ale bol skoro taký drahý a pekný ako ten môj. Tento náš spolužiak sa pre svoju výšku stal okamžitým favoritom na najkrajšieho zahraničného študenta, všetky Číňanky, Japonky, aj mnohé cudzinky z internátu po ňom obdivne pozerali, skoro tak obdivne, ako tí predavači bicyklov, no on, miesto toho, aby to náležite využil a zariadil si svoj nočný program tak, že by mu mohol závidieť aj Alexander Macedónsky, ostal na sklamanie všetkých tých dievčat taký, akého sme ho poznali ešte zo Slovenska - skrátka slušák, trochu knihomoľ a tým pádom sa stal aj miláčikom všetkých našich čínskych učiteľov. Potom sme podnikli ešte jeden spoločný cyklistický výlet až na námestie Nebeského pokoja, na ktorom som sa znova odvážila spraviť niečo trúfalé - ochutnala som svoju prvú pouličnú dobrotu, vajíčkovú omeletu zvanú čchien-ping, ktorú predávali v malých presklených kárach, kde bolo uložené všetko potrebné - vajíčka, chrumkavá oblátka do stredu placky, posekaný pór, aj cibuľka, olej a zopár korenín.


***

V posledných rokoch sa bicykle z Pekingu vytrácajú. Stále väčšie vzdialenosti a neustále sa zlepšujúca verejná doprava ich vytláčajú na periférie mesta, kde som si pred niekoľkými mesiacmi dala znovu na ulici tú vajíčkovú omeletu. Čínska priateľka, ktorá tam bola so mnou, sa mi smiala, že ona sama ju už dlhšie nejedla, ale že ma chápe, že keby ona žila tak dlho v cudzine, aj jej by to chýbalo. Býva neďaleko Pekinskej univerzity v malom prenajatom byte, vo svojom vlastnom, oveľa väčšom a krajšom (ako bezstarostne poznamenala) trávia len víkendy a druhý, o niečo menší, ten, v ktorom som ju minule navštívila, prenajala zasa ona niekomu inému - pretože tu to má dcérka oveľa bližšie do školy. Ale o čínskych bytoch, deťoch a školách, to by bolo nadlho...

Daniela Zhang Cziráková

Daniela Zhang Cziráková

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Daniela Zhang Cziráková - tlmočníčka a prekladateľka z čínskeho jazyka, sinologička, vedecká pracovníčka Ústavu orientalistiky SAV. Venujem sa čínskemu umeniu a literatúre. www.lingua-sinica.eu Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu