Nový rok v Číne

Autor: Daniela Zhang Cziráková | 2.2.2014 o 21:32 | (upravené 2.2.2014 o 21:49) Karma článku: 4,18 | Prečítané:  463x

Chcela som vo svojom blogu postupovať chronologicky, opisovať svoje prvé dojmy z čínskeho internátu, študentský život. No zatiaľ čo som, priškripnutá každodennými povinnosťami, nemala čas ponárať sa do svojich úvah a hádzať na papier staré i novšie spomienky, čas pokročil. Nastalo to, čo sa v Číne a na ďalekom východe každoročne opakuje, tak ako u nás a opakujú  Vianoce – čínsky Nový rok, nazývaný aj Sviatky jari. Čínsky nový rok, alebo aj Sviatky  jari je pohyblivý sviatok, ktorý sa zvykne oslavovať niekedy od polovice januára do polovice februára. Možno sa niekomu zdá predčasné sláviť príchod jari v čase, keď zima ešte neodišla a na severe krajiny je v lepšom prípade len mínus 30 stupňov, ale múdrosť čínskeho roľníckeho kalendára vyskúšaná stáročiami hovorí niečo iné. Podľa tradície po Sviatkoch jari bude už len teplejšie a aj prípadné ochladenie je pociťované ako predzvesť jari. Jar je už skrátka cítiť vo vzduchu a ak ju aj necítiť, hlučné novoročné oslavy sa postarajú o to, aby si každý spomenul na jej skorý príchod.

Čínske deti na novoročnej oslaveČínske deti na novoročnej oslavewww.epochtimes.com

Svoj prvý čínsky Nový rok som strávila s kamarátkou Ivanou na najjužnejšom výbežku ostrova Hainan (Chaj-nan). Bol to presne ten ostrov, pred ktorým nás naša profesorka ešte na Slovensku varovala. Vravela nám: nechoďte na Hainan, vyzerá to tam ako na Kube, sú tam biele pláže, palmy, nič skutočne čínske tam nenájdete! Možno práve vďaka jej slovám sme si to zamierili práve na tento tropický ostrov. Nebudem teraz písať o bielom piesku na plážach ostrova, o kokosových palmách ani o malých banánoch, ktoré sme zvykli kupovať od babky, ktorá ich hádam čerstvo odtrhla z banánovníku v záhrade. Téma je Nový rok, taký, aký sme ho vnímali vtedy pred rokmi.

Najväčší čínsky sviatok sa blížil a my sme si to veľmi nevšímali. Na uliciach pobrežného mestečka Sanya (San-ja) pribudli predavači s novoročnými znakmi šťastia či rozličnými maľovanými symbolmi hojnosti, ktoré sa zvyknú lepiť na dvere, predavači s ručne napísanými či vytlačenými prianiami šťastia, ktoré sa lepia po bokoch dverí. Na potulkách po zaprášenými ulicami sme si všimli falošné papierové peniaze, ktoré predávali za smiešnu cenu na každom trhovisku. Prišlo nám to zvláštne, že niekto predáva také očividne falošné peniaze. Nevedeli sme, na čo slúžia, hoci sa nám to predavači snažili vysvetliť, vyjadrovali sa dosť nezrozumiteľne. Preto sme netušili, že pár dní po Novom roku sa tieto peniaze a iné symbolické dary z papiera spaľujú ako obeta či spomienka na už nežijúcich rodičov, starých rodičov, mŕtvych príbuzných. To všetko nás mal naučiť čas o niekoľko rokov neskôr. Vtedy  sme si v sladkej nevedomosti vychutnávali slnečné lúče juhu a teplo morských vĺn. Naša ľahostajnosť nepramenila z toho, že by sme nevedeli o existencii toho sviatku. Naopak, prispôsobili sme mu svoje cestovné plány. Preto sme si určili, že z ostrova vyrazíme práve počas sviatkov, nie pred nimi, aby sme sa vyhli preplneným vlakom. Pred sviatkami mali byť vlaky beznádejne nabité ľuďmi, ktorí pracujú mimo svojho rodiska, ale na sviatky sa vracajú k rodičom. Pôvodne sme mali v úmysle náš prvý čínsky Nový rok odignorovať. Nečakali sme, že sviatky si nás nakoniec nájdu.

Jedného večera, keď sa náš čas na ostrove chýlil ku koncu a my sme sa vyšli navečerať do tej istej malej pouličnej reštaurácie ako každý deň, prekvapilo nás, že mnohé okolité stánky sú zatvorené. Tá naša bola otvorená, ale vyzerala akosi inak. Chceli sme si dať to, čo vždy, paličky s napichanými kúskami mäsa, zeleniny, húb či morských plodov, ktoré sme hádzali do jedného hrnca polievky, ktorej cena závisela od počtu paličiek... ale paličky chýbali. Majiteľ, keď nás zbadal, akoby zaváhal, ale keď sme mu celé nadšené povedali, že sme rady, že sme ho našli, že sa to tam celé zmenilo a skoro sme zablúdili, milo sa na nás usmial. Usadil nás k veľkému stolu, kde ponúkali luxusnejšiu verziu nášho zvyčajného pokrmu. Zjedli sme pár súst a potom sa pragmatická Ivana spýtala na cenu toho pohostenia. Jeho odpoveď nás prekvapila: Ste mojimi hosťami, je predsa Sviatok jari, zajtra bude nový rok! Boli sme dojaté nečakanou pohostinnosťou aj tým, že sme sa vlastne ocitli na sviatočnej hostine v čínskej rodine. Ostali sme tam dlho do noci, rozprávali sme sa s majiteľom a jeho ženou, hrali sme sa s jeho deťmi. Starý pán, otec nášho hostiteľa, ktoré ho sme už poznali, lebo sa nám už dávnejšie stihol pochváliť, že vie dobre plávať a neznáša letné horúčavy, vytiahol fľašu akéhosi alkoholu, vyrobeného vraj z kokosovej dužiny. Bol silný a nechutil nám, čo sme mu aj nečínsky úprimne povedali. On pochytil záchvat smiechu nad našou úprimnosťou a keď znova vládal hovoriť, vytiahol odkiaľsi ďalšiu fľašu, tentoraz akéhosi sladkého likéru, takisto vyrobeného z kokosovej dužiny. Ten nám chutil oveľa viac. Nakoniec sme sa rozlúčili s rodinou majiteľa s tým, že na druhý deň odchádzame z ostrova. Vlastne sme si svoj presun po Číne naplánovali tak, aby sme maximum cesty vo vlakoch strávili práve na Nový rok, keď nám všetci hovorili, že vlaky budú poloprázdne, lebo všetci budú doma.

Na druhý deň sa nám podarilo od podnikavej tetky, ktorá nakrátko vybehla s opekanými „šiškami" na ulicu, hoci bol prvý deň Nového roku, kúpiť raňajky a po jej krátkom no dôraznom varovaní, že nám hrozí hlad, pretože všetci budú doma a reštaurácie aj obchody budú zatvorené, sme sa začali presúvať mimo ostrova. Hladu sme unikli.  Vždy sa nám niečo podarilo nájsť pod zub a pre istotu sme si v prvom otvorenom obchodíku s potravinami nakúpili zásobu instantných cestovín. Čomu sme neunikli, bol hluk novoročných delobuchov. Ťažko ich nazvať ohňostroje, pretože jediné, čo to robilo, bol poriadny rachot. Keď jeden skončil, začali ďalšie dva... Vedeli  sme, že rachot má odohnať zlých duchov a čím dlhšia reťaz s rachotidlami, tým bohatšia rodina. Mali sme skrátka smolu, ostrov Hainan patril k tým najbohatším regiónom a tak všetci rachotili ostošesť. Poloprázdne čínske vlaky nám pripomenuli celkom plné vlaky u nás doma. Jedna starenka nám kdesi na stanici vynadala, že prečo sa túlame nemilobohu po svete, keď máme byť doma, s rodičmi, veď je predsa Nový rok. Potom ju ktosi, asi jej manžel, rázne zahriakol. Povedal jej niečo v tom zmysle, že my ako cudzinky nemusíme oslavovať práve čínske Sviatky jari, že my máme niečo iné... tuším sa to volá Vianoce a tie už skončili, takže môžeme cestovať, ak chceme a vôbec, ako môže byť taká neznalá sveta, veď iný kraj iný mrav. S Ivanou sme sa na oboch starkých sladko usmiali a trochu previnilo pozreli jedna na druhú - ani na Vianoce sme sa nevrátili domov. Vlastne sme ich ani poriadne neoslávili, obe sme ležali s tou istou virózou, len s tým drobným rozdielom, že ja som ležala na svojej internátnej izbe, kým Ivana ležala v školskej nemocnici.

Keď o pár rokov neskôr Čína nenápadne vkĺzla aj do môjho života, začala som aj ja oslavovať čínske novoročné sviatky, verná antickému kultúrnemu odkazu o tom, že veselé sviatky sa zdieľajú, len smutné dni nech trávi každý osamote. Ochutnala som, aj sama som sa naučila vyrábať čínske pirôžky jiaozi (ťiao-c´), ktoré patria k typicky severočínskym  novoročným jedlám. Naučila som sa, že kým u nás sa na Nový rok vyhýbame rybe a kuraťu, aby nám šťastie neodletelo ani neodplávalo, čínske slovo ryba sa číta podobne ako nadbytok a preto sa podávajú ryby, aby bolo všetkého hojnosť počas celého roku. Ekonomický rozmach krajiny priniesol hojnosť všetkého, aj komerciu, šialenstvo v preplnených obchodoch, podobné nášmu predvianočnému. Ľudia frflú, no ukradomky sa tešia na sviatky... to všetko sa mi postupne dostalo pod kožu.

Zistila som, že príslovie, podľa ktorého do nového roku treba skočiť v novom šate berú doslova len tí najmenší, ktorí sú na nový rok vyparádení a najčastejšie v červenom, zatiaľ čo pragmatickejší dospelí to často odbavia len obutím si nových ponožiek a aj od tohto zvyku sa niekde upúšťa. Ak nám ešte počas našich študentských čias minimálne na tradicionalistickom severe Číny hrozilo, že nebudeme mať kde jesť, ak si nezvolíme predražené luxusné hotely, tak sme sa predzásobili jedlom, teraz sa mi už mnohé čínske kamarátky priznávajú, že najradšej trávia sviatky v reštaurácii. Má to jednu nezanedbateľnú výhodu - kým doma je veľmi ťažké, fakticky nemožné vyhodiť na nový rok strýka z piateho kolena, ktorý sa strašne opil a prejaví snahu jesť a hlavne piť až do rána bieleho u príbuzných, ktorých dva roky nevidel, tu sa stačí vyhovoriť na únavu majiteľa a jeho potrebu oddychu a strýko sa spolu s ostatnými hosťami musí pobrať domov, alebo hoci aj k príbuzným, ale každopádne niekam do postele, lebo je neskoro a treba sa vyspať. V pití sa potom pokračuje až ráno... a dovtedy ho možno žena spacifikuje.

Na cestách po Číne sme si všimli aj iné špecifikum, súvisiace s novým rokom - skoro všetci ľudia, ktorých sme počas sviatkov stretli, pozerali televíziu. Prišlo nám to absurdné a až po rokoch nám doplo, že všetci tí zamestnanci vlakov, upratovačky staníc, policajti v službe, si novoročným programom nahrádzali skutočnosť, že nesedeli pred televízorom doma, s rodinkou.

To už spomínam tradičný novoročný televízny program, ktorý býva medzi ľuďmi kritizovaný aj vychvaľovaný.  Študenti čínskych vysokých škôl, aspoň tých zopár, ktorí sa nevrátili na sviatky domov, ho zvykli svorne ignorovať ako nudnú mainstreemovú masovku. No mnohí z nich sa mi neskôr priznali, že o pár rokov sa na nový rok tiež usadili s rodinkou pred televízorom. Slávnostné programy vysielajú aj zahraničné televízie a zámorskí Číňania, ktorým povinnosti či nedostatok času a financií nedovolili vrátiť sa „domov", pozerajú na rôzne obdoby tohto programu a cítia sa trochu viac doma. Cítia sa byť trochu viac Číňanmi ako po zvyšok roka. Galavečer v čínskej televízii má pomerne pevnú štruktúru, slovo striedajú piesne, pátos sa preplieta s humorom. Nechýbajú armádni umelci spievajúci vlastenecké piesne, ani anekdoty všetkých druhov. Skoro vždy sa tam zjavíscénka z vidieka, aby sa potešili masy roľníkov, ktorí tvoria veľkú časť obyvateľstva krajiny a pripomenulo sa im, že sa na nich nezabúda. A rozhodne nesmie v novoročnej výzdobe ani v kostýmoch účinkujúcich chýbať kopa červenej, ktorá prináša šťastie vždy a všade, preto je jej všade plno aj na nový rok.

Tak, ako u nás Vianoce končia až po Troch kráľoch, aj čínske sviatky trvajú až do Sviatku lampiónov (15. deň nového roku), keď sa pojedajú lepkavé vo vode varené sladké guľôčky yuanxiao (jüan-siao). Na sviatky lampiónov sme toho roku na cestách po južnej Číne videli skutočnú výstavu lampiónov v ktoromsi meste, kde sa uprostred rozkvitnutej záhrady zhromaždili azda tie najkrajšie lampióny sveta, z hodvábneho papiera či z hodvábu. Spomenula som si na starý čínsky príbeh, ktorý som čítala, keď s práve toho dňa kedysi stretli osudoví milenci. Ale cesta nás hnala ďalej, preč od novoročných prianí. O rok neskôr som oslavoval úplne inak. Náš čínsky spolužiak, či skôr kamarát, lebo na sa Centrálnej akadémii výtvarných umení, kde som vtedy študovala, len potuloval, ale neštudoval, doniesol na zahraničný internát divnú hmotu s tým, že si všetci ugúľame čínske yuanxiao. Tak sme my, zahraniční študenti pod jeho veselou taktovkou gúľali lepkavú hmotu, zalepili celý internát, varili sme lepkavé guľky v horúcej vode a nakoniec sme degustovali. Viacerí sme sa pritom tvárili dosť kriticky, lebo chlapec šetril a kúpil práve tie druhy plniek, ktoré boli najlacnejšie (bôbovú a ešte nejakú, ktorá nás tiež neočarila), čím nám, maškrtným cudzineckým jazykom neulahodil, čo sme mu aj hneď povedali. Potom som tieto lepkavé maškrty ochutnala ešte veľakrát, niekedy mi chutili viac, inokedy menej. Ale doma som sa nikdy nepokúsila ich pripraviť, spomienka na polepené kľučky bola v mojej pamäti oveľa živšia ako spomienka na ich lahodnú chuť. No možno by sa dali zohnať v čínskom obchode s potravinami mrazené, veď aj mnohí Číňania v Číne sa uchyľujú k tejto jednoduchšej alternatíve.

Pri spomienke na čínsky nový rok ma napadá ešte jedna dôležitá vec - červené obálky. Tieto obálky nie sú na listy či na novoročné blahoželania. Dávajú sa do nich peniaze, ktorými sa v Číne príbuzní a známi navzájom obdarovávajú. A Nový rok je výborná príležitosť na podobné darčeky. Ak sa bavíme o tom, že vzájomné darovanie si peňazí je vlastne len prelievanie peňazí z jedného vrecka do druhého, máme svojím spôsobom pravdu, ale opomíname tým dôležitú časť čínskej kultúry. A s tým sú spojené komplikácie: komu darovať červenú obálku a koľko peňazí do nej dať? Na túto tému bolo nakrútených také množstvo humoristických vystúpení, že aj ja som ich videla slušný počet, a to veľmi nepozerám čínsku televíziu. Ale predsa sa nájdu aj tí, ktorí z tohto zvyku jednoznačne profituje. Deti. Nemusia nikomu nič dávať, sú malé alebo ešte nezarábajú, ale zato vždy niečo dostanú. Od rodičov, od starých rodičov, od strýkov, tetiek. Čo na tom, že peniaze často skončia v rukách sporivých rodičov, ktorí im ich odložia na neskoršie štúdium! Pár drobných na novoročné sladkosti sa vždy nájde.

Tento rok som sa, rozmaznaná rokmi minulými, keď som si mohla vyberať z rozličných odtieňov červenej od svetlej až po tmavo karmínovú, vybrala do najbližšieho nákupného centra s tým, že kúpim dve červené obálky, aby som aspoň symbolicky potešila svoje deti a pripomenula im čínske zvyky. No čakalo ma nepríjemné prekvapenie - po červených obálkach zľahla zem! Neviem, čo to bolo spôsobené skutočnosťou, že Valentín je ešte ďaleko, alebo či sa pod nedostatok obálok pričinila kríza a a stým súvisiaca nechuť nakupovať, no červené obálky proste neboli. Moja zvyčajná iniciatíva bola dosť oslabená silnou nádchou, tak som miesto promptnej návštevy iného obchodného centra začala spriadať plán B a rovno aj plán C, ktorý zahŕňal ručnú výrobu obálok z farebného papiera. Nakoniec sa mi podarilo kúpiť náhradné riešenie v podobe maličkých darčekových taštičiek vo vytúženej šťastnej červenej. K dvom symbolickým desaťeurovkám som pribalila ešte sladkosti, no nie tradičné čínske, ale malých čokoládových medvedíkov. Ešte kúpiť prísady na tohtoročné jiaozi - a Nový rok sa mohol začať!

31. 1. 2014 nastal čínsky rok Koňa. Ako vždy na začiatku nového roku optimistickí Číňania vyhľadávajú príslovia, ktorými opisujú, prečo bude ten ďalší rok lepší, prajnejší, úrodnejší a úspešnejší ako ten predošlý. No rok Koňa zrejme naozaj je o niečo úspešnejší, minimálne pokiaľ ide o narodenie dieťaťa. V tomto roku sa v Číne a v okolitých krajinách rodí o dosť viac detí ako obyčajne, pretože ich starostliví a plánujúci rodičia si prajú, aby sa zviezli na šťastnom osude, ktorý im tento rok sľubuje.

Európania narodení v roku Koňa sa väčšinou tešia, že nastáva ich rok, v ktorom sa im bude mimoriadne dariť, veď kôň je ich znamenie.  Musím vás sklamať, nie je to celkom tak. Podľa čínskej tradície si vtedy božstvá vyberajú pozemšťanov, ktorých vezmú k sebe, na nebesá a prednosť majú tí, ktorí sú zrodení v znamení roku, ktorý vládne. Ak teda chcete pobudnúť tu, na zemi, ešte dlhých pár rokov, treba si uviazať okolo ruky červenú stuhu. Stačí aj červený opasok, spodné prádlo, ponožky. Ako s každým rokom, aj s týmto sa viažu mnohé blahoželania, v ktorých sa spomína kôň. Preto vám všetkým prajem „rýchly a mimoriadny úspech". Všetko najlepšie, a ako to Číňania zvyknú hovoriť, veľa bohatstva a hojnosti po celý rok!

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?